HEURIKA

Čas... naša najvzácnejšia komodita

Koniec roka je časom, keď prehodnocujeme všetko, čo sme za uplynulý rok stihli či nestihli urobiť, zamýšľame sa nad tým či sa splnili naše sny a ciele a či ideme ešte stále správnym smerom. Niektorí z vás by povedali, že ich rok bol dobrý, niektorí si želajú zmenu, iní nič neriešia, len sú a všetko nechávajú na náhodu. Zobrať si do rúk svoj vlastný život nie je jednoduché. V mnohých prípadoch je to ťažká práca na sebe a svojom napredovaní. Nie každý má na to silu a odvahu. Ale všetci máme niečo spoločné...dostali sme predchádzajúcich 365 dní a každý z nás mal možnosť ich využiť podľa svojich vlastných predstáv.

Šťastie prichádza, až keď prijmeme samých seba

Aj keď si myslíme, že už nič vo svojich životoch riešiť nemusíme, že máme všetky svoje veci vyčistené a spracované, nie je to vždy tak. V mnohých prípadoch si ani neuvedomujeme, že naše nespracované emócie nám nevedomky limitujú životy. Nie vždy je nám to však jasné, lebo ony sa rady schovávajú za ťažkú, hrubú oponu, ktorú my nevnímame... Ba skôr by som povedala, ani ju nechceme vnímať. Nechceme, lebo jej odostretie je nepríjemné a bolestivé. Bolí psychicky a to je bolesť, ktorá len tak jednoducho neprejde, nevylieči sa sama od seba, neprebolí. Ak sa z nej však chceme vyliečiť, nemáme inú možnosť, iba cez ňu prejsť a znova ju precítiť. Precítiť znamená otvoriť sa tým nepríjemným a opovrhovaným častiam z nás, ktoré sa všemožne snažíme potlačiť a prijať ich také, aké sú. Nie je to jednoduchá výzva. Veď my predsa chceme svetu ukázať, že sme skvelí a nemáme žiadne negatívne stránky (no dobre, tak máme, ale len minimálne). Nemôžeme sa však dostať na svojej ceste za šťastím ďalej, ak tieto naše „menej populárne časti“ neprijmeme. 

Dovoľme si leňošiť

Okolitá príroda sa pomaly chystá na zimný spánok, dni sa krátia, počasie je chladnejšie, listy zo stromov opadávajú a aj zvieratá redukujú svoju fyzickú aktivitu, ale my ľudia v ničom nepoľavujeme, pracujeme intenzívne a ťažko ako doteraz. Nepripúšťame si, že aj my sme súčasťou prírody, tak ako všetko ostatné okolo nás. Nepripravujeme sa na zimu a nešetríme svoju energiu. Neodpočívame a neradujeme sa z toho, že si konečne môžeme po dlhých letných dňoch oddýchnuť, zrelaxovať sa a načerpať novú, čerstvú silu. Zabudli sme na to, že aj my sme živé stvorenia, ktoré reagujú na zmeny ročných období a potrebujú sa prispôsobiť cyklom prírody, ktoré aj na nás bez výnimky vplývajú. Všetky zvieratá okolo nás naberajú zimnú srsť, znižujú svoju telesnú aktivitu a priberajú potrebné kilá, ktoré ich majú chrániť pred chladným počasím. My práve naopak – cvičíme, tak ako sme cvičili v letných mesiacoch, a možno ešte intenzívnejšie, lebo sa bojíme, aby sme ani dekagram nepribrali, a kilogramy, čo nás majú v zime zohrievať, rýchlo vypotíme v posilňovni.

Ako si správne stanoviť osobné hranice

„Nie, nie som spokojná so svojím vzťahom. Môj manžel je ako malé dieťa, s každou maličkosťou za mnou chodí a pýta sa na môj názor, zaťažuje ma svojimi hlúposťami, o ktorých nemám ani najmenšieho tušenia. Zaoberám sa vecami, ktorými sa iné ženy zaoberať nemusia. O rodinu sa poctivo starám, všetky úradné veci vybavujem ja, lebo on na to „nemá nervy“ a ešte odo mňa aj očakáva, že budem mať dobre platenú prácu na plný úväzok a všetko ostatné s úsmevom stíhať. Už roky som nebola s priateľkami na káve a nemám čas ani na svoje koníčky. Je toho na mňa veľa, som fakt vyčerpaná. Všetko sa mi rúca, nič neviem dokončiť a už ani začať... potrebujem oporu, pokoj a nájsť si čas na seba aj na svoje koníčky, načerpať novú energiu,“ počujem často od svojich klientok.

Kôň ako naše zrkadlo

Stojí predo mnou, päťdesiatnička, vzpriamená a plná sily. Nemožno si ju nevšimnúť, je zladená podľa najnovšej módy. Brada hore, ramená vystreté, chrbtica rovná. Pozerá sa mi priamo do očí. Jej silný pohľad si ma ihneď odhaduje, posudzuje od hlavy po päty. Veľmi otvorene a nápadne gestikuluje. Srší z nej rozhodnosť, energia a sila. Predstavuje pravý manažérsky typ ženy. Privítame sa. Stisk jej ruky je silnejší než môj, objatie rázne. Kráča ako kráľovná predo mnou, ja ju len tíško nasledujem. Sadne si do kresla, v ktorom sedávam ja. Celý čas rozpráva ona, ja sa k slovu dostávam iba sporadicky. Nepýta sa ma, ako sa mám, len všeobecne zhodnotí, že na svoj vek vyzerám dobre. Zase rozpráva ona. O svojich zážitkoch z dovolenky na Bali, o tom, ako jej tam bolo fajn. O svojom mužovi, s ktorým síce nemajú dobrý vzťah, ale napriek tomu ešte stále žijú spolu. O svojich deťoch, s ktorými nevychádza dobre. Nechápe prečo, veď pre ne urobila všetko a majú, čo si len zažiadajú. Ona nevie o tom, že by niekde spravila chybu. Veď dala zo seba to najlepšie, čo v nej bolo. Má však pocit, že ako matka zlyhala. Deti s ňou už ani na dovolenky nechcú cestovať, ani sa jej nezverujú so svojimi problémami. Zlostí ju to, že sa o nich musí dozvedať od iných. Kde robí chybu, nevie. Je síce ochotná otvoriť sa mojim radám, ale len pokiaľ to do jej uličky zapadá. Veď ona sa predsa nemusí meniť, ona je perfektná.

 

Cesta je cieľ

Krásna a dobrodružná dovolenka nemusí byť vo vzdialených exotických krajinách ani all inclusive. Stačí malý stan, jeden spací vak a s ruksakom na chrbte si vyjsť do najbližšieho lesa. Ide hlavne o to, ako si vyplníme voľný čas a naladíme sa na krajinu, ktorá nás obklopuje. Nové, neznáme prostredie sa postará o to, aby sme sa odreagovali od každodenných, všedných starostí a načerpali novú energiu.

VĎAKA za naše ciele

Uvedomujete si, že je oveľa dôležitejšie byť vďační za to, čo už máme a čo sme dosiahli, ako sústrediť sa výhradne na to, čo chceme mať a dosiahnuť v budúcnosti? Často si ani neuvedomujeme, aká dôležitá je vďačnosť v našom živote. Veci, ktoré dosiahneme alebo dostaneme, berieme ako samozrejmosť. Sústreďme radšej svoju pozornosť na to, čo už máme, na hojnosť a dostatok, a nie na to, čo ešte nemáme, na nedostatok. Nezabúdajme − to, na čo sústredíme svoju pozornosť si priťahujeme a to, na čo myslíme to mocnie.

Naše očakávania

„Aké by to bolo, keby mi to tentoraz vyšlo? Hm, bolo by to fajn. Návšteva by bola rada, mama by bola na mňa hrdá, otec by sa niesol ako páv, suseda by závidela a ja by som bola rada, že jej konečne môžem ukázať, že aj ja to dokážem. Ja na to mám! Ukážem každému, že som šikovná a viem to spraviť úplne sama, bez akejkoľvek pomoci! A nech všetci prasknú od závisti. Mne to tentoraz vyjde... som si úplne istá. Mne sa ten koláč podarí. Bude fajnovučký, sladučký a ovocie na ňom bude také lahodné. Keď bude hotový, tak sa oň podelím aj na Facebooku, nech ho každý vidí. Teraz sa mi podarí, cítim to − nie, ja to na 100 % viem!“

Čo sa môžeme naučiť od detí

Ach my dospelí... ničomu nerozumieme. Iba prežívame v tých našich vymyslených svetoch plných zákonov a obmedzení. Donekonečna premýšľame o tom, ako nerobiť chyby, ako byť in, ako sa zapáčiť iným a imponovať im. Robíme všetko tak ako nám spoločnosť prikazuje, len aby sme zapadli do celku. Všetci sme sa prispôsobili ostatným dospelým a ich písaným či nepísaným zákonom. Tým sme stratili možnosť byť sami sebou a užívať si sveta naokolo bez toho, aby sme boli čímkoľvek a kýmkoľvek obmedzovaní.

Ach my dospelí... stratili sme samých seba.

Stop negatívnym myšlienkam

 

Rozmýšľali ste už nad tým, že svoj život máte vo vlastných rukách? A že máte vo vlastných rukách aj to, ako premýšľate, akým témam sa venujete a aké máte predstavy o svojom živote? Je vám jasné, že v podstate všetko, čo si vymyslíte, môžete dosiahnuť? Že všetko, čomu dáte svoju pozornosť, sa môže zhmotniť? Ale pozor, nielen dobré veci, ale aj tie zlé! Dobre si preto premyslite, čomu budete venovať svoju pozornosť. 

Neuveriteľné? Ale je to tak...

Správny SMER na dosiahnutie našich cieľov.

V dnešnej informačnej dobe sa na každom kroku môžeme dozvedieť rôzne návody o tom, ako si máme v živote stanoviť ciele, ktoré nás privedú ku šťastiu. O rôznych postupoch sa dočítame v motivačných knihách, na sociálnych sieťach, na internete, v článkoch, z televízie, od rôznych trénerov a guruov, ale aj z iných dostupných zdrojov. Často sa v tých návodoch dozvieme, že nemáme zdĺhavo premýšľať nad tým, aké veľké naše ciele sú, ale si jednoducho napísať všetko, čo nás v prvej chvíli napadne. Máme do tvorby našich cieľov zapojiť hlavne intuíciu a následne sa o nich rozpísať. A tak píšeme hlava-nehlava, všetko, čo nám napadá, nehľadiac na našu momentálnu situáciu ani na naše schopnosti. 

Hlboko v srdci poznáme pravdu...

Akú odpoveď by ste si vybrali vy, keby vám niekto položil otázku, či chcete byť šťastní a nevedomí, alebo radšej nešťastní a vedieť pravdu? Všetci chceme byť šťastní, ale chceme aj vedieť pravdu. O svete, o našich najbližších aj o nás samotných. Pravda však často bolí. Podľa výskumov psychológov si väčšina z nás napriek tomu vyberie pravdu. V skutočnosti však, v mnohých prípadoch, pravda nie je naozaj to, čo chceme vedieť. Často si pred pravdou radšej zatvoríme oči a ešte k tomu si aj nahovárame, že pravdu poznáme.

Som, Kto som!

V živote sú obdobia, keď sa nachádzame v negatívnych emóciách, ktoré nám bránia v tom, aby sme v našom živote napredovali. Blúdime, hľadáme a predsa sa nikam neposúvame. Máme pocit, že stagnujeme. Náš život sa nikam nevyvíja, nikam nesmeruje, my len prežívame a nevieme, kam ideme. Často nás premáha zúfalstvo, že sme nič nedosiahli a za sebou ešte nič nezanechali. Nemáme žiadnu predstavu o tom, kam by sme sa chceli dostať. Hľadáme sami seba. Kto sme? Čo je vlastne cieľom nášho života a čo je jeho poslaním? Nevieme, len sme a prežívame.

Pozeraj kam stúpaš, aby si sa nepotkla

... To nám často naši rodičia hovorili, keď sme boli malí. Oni pre nás chceli len to najlepšie. No a tak sa celý život pozeráme pod nohy a dávame si pozor na to, aby sme sa nepotkli, do niečoho nestúpili, či nebodaj nespadli. Táto dobre mienená rada od našich rodičov nás sprevádza po celý život. Čo je na nej zlé? Veď nás ňou naši rodičia chceli iba varovať pred možným nebezpečenstvom! V podstate by sme im za ňu mali byť vďační. A tak sa pozeráme celý život dole pred seba, aby sme do niečoho nestúpili. 

Potrebujete kreativitu, či nový nápad? Choďte sa prejsť...

Čo nám môže navodiť lepší pocit na duši ako prechádzka v prírode? Prechádzka nás robí šťastnejšími a kreatívnejšími, na to prišli aj vedci zo Stanfordovej univerzity, keď nechali testované osoby prechádzať sa a pri tom vymýšľať nové spôsoby používania rôznych predmetov. Raz to museli robiť postojačky, raz chodiac a raz posediačky, za stolom. Tí, čo sa prechádzali, vymysleli o polovicu viac nových nápadov ako sediaci. Ked sa neskôr členovia skupiny prechádzajúcich posadili na stoličku, vymysleli oveľa menej nových spôsobov používania predmetov, ale stále podstatne viac ako tí, čo celý čas sedeli.

Čo ma naučil môj kôň

Odmalička jazdím na koňoch. Je to moje najväčšie hoby. Milujem kone. Sú pre mňa určitou cestou k dobrodružstvu, načerpaniu novej sily, ako aj k odpočinku a relaxácii. Vždy som milovala kone a rozhodla som sa naučiť sa o nich viac, a tak som si vybrala strednú školu práve s odborom chovateľ koní. Ale aj napriek tomu, že som bola viac-menej celý život pri koňoch, som si iba prednedávnom všimla, že im vôbec nerozumiem.

Aj prijať treba vedieť

Každý deň dostávame od života darčeky. Ale nie všetci ich vidíme a hlavne nie všetci ich vieme prijať. Čím to je, že my ľudia radšej dávame ako prijímame? Sme radi, keď vidíme, ako sa naši najbližší tešia z našich darčekov, ale sami často prijímame darčeky iba s tichým, slušným poďakovaním.