HEURIKA

Čo ma naučil môj kôň

Odmalička jazdím na koňoch. Je to moje najväčšie hoby. Milujem kone. Sú pre mňa určitou cestou k dobrodružstvu, načerpaniu novej sily, ako aj k odpočinku a relaxácii. Vždy som milovala kone a rozhodla som sa naučiť sa o nich viac, a tak som si vybrala strednú školu práve s odborom chovateľ koní. Ale aj napriek tomu, že som bola viac-menej celý život pri koňoch, som si iba prednedávnom všimla, že im vôbec nerozumiem.

V škole nás síce naučili všetko o ich anatómii, rôznych chovateľských technikách, starostlivosti, o rôznych štýloch jazdenia, ale ako to už v škole býva, nedostali sme priestor na to, aby sme s nimi mohli aj „experimentovať“ a učiť sa od nich. Vždy sme dostali presné inštrukcie, ako sa k nim máme správať, ako ich čistiť, ako sa o ne starať a ako na nich jazdiť. Veľa priestoru na nadobudnutie vlastných skúseností sme však nedostali. A tak som sa začala na kone pozerať ako na určitú „vec“, pomôcku k štúdiu či predmet práce, ale nie ako na citlivú bytosť, ktorá potrebuje lásku, nehu a slobodu, ktorá cíti bolesť aj smútok. Keďže sa kone v škole chovali prevažne v maštaliach, nevideli sme ani ich prirodzené správanie, ani hierarchiu stáda či jeho potreby.

 

Až prednedávnom som si uvedomila, že koňom vôbec nerozumiem. Toto uvedomenie prišlo až vtedy, keď som si kúpila vlastného koňa. V škole som praxovala v dostihovej stajni a tam išlo hlavne o výkon. Naše kone boli ako vrcholoví športovci, s presným harmonogramom prác a tréningov, kŕmením a oddychom.

Napriek mojim skúsenostiam s dostihovými koňmi som sa rozhodla, že si kúpim westernového koňa. Chcela som ho mať hlavne na jazdu, na vychádzky do prírody, relaxáciu a oddych.

A práve Archee, môj kôň, mi ukázal úplne inú dimenziu vzťahu koňa a jazdca. Archee je starší, veľmi citlivý a múdry kôň. Má svojskú povahu, robí vždy len to, čo sa mu chce. Keď sa mu niečo nepáči, tak sa hneď vzpiera a nechce spolupracovať.

No lenže takto nás to v škole neučili. Tam sme sa nepýtali koní, či sa im chce!

A tak som sa musela zamyslieť nad svojím správaním. Prečo to s Archeem nefunguje tak ako v dostihovej stajni? Prečo ma neposlúcha? Prečo si spolu nevychádzame a prečo mi nerozumie?

Nebolo to len kvôli tomu, že Archee bol vychovávaný v iných podmienkach, kde sa berie ohľad aj na jeho prirodzené potreby, ani pre iný štýl jazdenia. Odpoveď bola samozrejme vo mne. Archee všetko vie, len ja som sa musela preorientovať. Až ked som sa začala učiť od neho, reagovať na jeho potreby, vcítiť sa do toho, čo chce on, a vzájomne s ním spolupracovať, sme si začali lepšie vychádzať. Prišla som na to, že je lepšie ho viesť a usmerňovať s láskou, pochvalou a nehou ako silou či nátlakom. To na Archeeho nefunguje. A tak sa začala moja cesta spoznávania seba samej prostredníctvom konského sveta. 

 

Tak ako napísal jeden z najlepších horsemanov a legenda v konskom svete Ray Hunt vo svojej knihe Harmónia s koňom:

 

„Cieľom mojej práce s koňom nie je zvíťaziť, je to môj osobný súboj so sebou samým. Byť dnes najlepším a zajtra ešte o skúsenosť lepším. K tomu, aby ste naozaj rástli, musíte pracovať na sebe a nie na svojom koňovi.“

 

Zakaždým, keď idem za Archeem, viem, že dostanem od neho novú lekciu. Archee je výborný učiteľ a som mu za to veľmi vďačná. Vždy ma upozorní na to, že nie som v prítomnom okamihu, „tu a teraz“, a blúdim v myšlienkach kade-tade, keď som nervózna a nie som sústredená, alebo aj na to, že som príliš unavená. Potom si robí, čo chce, neposlúcha, vzpiera sa alebo jazdu fláka. Ale keď sa zameriam iba na neho, chválim ho, hladkám ho, dávam mu jasné povely a som s ním „ prepojená“, tak je to úplne iná dimenzia, ako keby sa dve duše spojili a spolu vytvorili jednu. Táto konfrontácia a časté vychádzanie z komfortnej zóny ma vždy vedú k hlbokému zamysleniu nad prežívaním svojho vlastného života. Každá takáto konfrontácia ma neuveriteľne posilní a posúva vpred na mojej ceste osobného rastu. Až keď som si toto všetko uvedomila, začala som si vychutnávať našu spoločnú jazdu. Konečne Archee dôveruje mne a ja dôverujem jemu.

Všetka spolupráca (a nielen s koňom) J by mala byť založená na dôvere, rešpekte, jednotnom zmýšľaní, chvále a spoločnom napredovaní. Je o tom, že necháme druhého prejaviť sa v jeho názoroch a želaniach, necháme ho v slobode bytia a akceptujeme jeho prirodzené potreby a hodnoty. Len tak môžeme žiť s druhými v harmónii a v dobrom vzťahu.

 

Čo sa od koní môžeme naučiť?

 

  • že najdôležitejšie je žiť v slobode a robiť to, čo nás baví
  • že je dôležité dopriať si odpočinok
  • že sa potrebujeme cítiť rešpektovaní a milovaní, aby sme sa cítili v pohode
  • že všetko ide ľahšie so vzájomnou spoluprácou
  • že treba rešpektovať potreby druhého a brať na ne ohľad
  • že je jednoduchšie dosiahnuť pozitívne výsledky v láskyplnom vzťahu ako vo vzťahu s nadvládou pod hrozbou sily
  • že si treba vychutnávať každý moment „ tu a teraz“ a tešiť sa aj maličkostiam
  • že nátlakom nič nedosiahneme
  • že s trpezlivosťou ďalej zájdeme
  • že je dôležité pochopiť prírodné zákony a riadiť sa podľa nich

 

 

A čo ste sa Vy naučili od zvierat?

 

 

Pre www.heurika.sk napísala Erika Gállová. Tento článok smie byť ďalej šírený, kopírovaný v neskrátenej, neupravenej podobe a len na nekomerčné účely, pokiaľ bude pripojená celá táto poznámka aj s aktívnymi odkazmi. Ďakujem.




Diskusia

Meno(*):
Email:
Komentár(*):
Opíšte kód z obrázka: kod